Dušan Hanák (1938) označuje sám sebe za opožděného příslušníka československé nové vlny. V té skromnosti se však skrývá oprávněné sebevědomí a ojedinělý příběh.

Dokumentarista Hanák svůj celovečerní hraný debut 322 natočil až po sovětské okupaci a podle režiséra měl být negativ filmu z rozhodnutí ředitele Purše spálen. Naštěstí k této inkviziční popravě nakonec nedošlo a režisér se rozpomíná:

… ten paradoxný pocit bol, že ja som sa cítil poctený… tak to bolo absurdné… Tak ten film asi mal zmysel, keď ich takto uráža. A takisto som sa cítil poctený, keď jeden pán… vyhlásil o filme Ružové sny – sám bol tak trošku rómskej národnosti, aklimatizovaný Róm, či ako to povedať, ináč veľmi kultúrny človek, len demagóg veľký –, že je to rasistický film. A o filme Ja milujem, ty miluješ vyhlásil, že je to film, ktorý som natočil pod vplyvom psychoanalýzy a existencializmu. A ja som cítil zadosťučinenie, viete. Veríte, alebo neveríte… ja som to cítil ako prejav uznania. Že to bol ten najväčší hriech, aby niekto robil filmy pod vplyvom takýchto dvoch myšlienkových smerov.

Hanákova sebeironická opožděnost se projevila dalším paradoxem. Zřejmě jako jedinému československému režisérovi se mu podařilo natočit i za normalizace další čtyři filmy podle svého, tedy v poetice nové vlny: Obrazy starého sveta (1972), Ružové sny (1976), Ja milujem, ty miluješ (1980, uveden však až v roce 1988) a Tichá radosť (1985).

Na příkladu Obrazů starého sveta, dokumentu o starých lidech, Hanák objasňuje, proč na bratislavské Kolibě přežil a proč ho přece jen něco nechali natočit:

Tie ohlasy boli tak pozitívne na obidva moje prvé filmy, že ja som absolútne nebral do úvahy tie hlúposti, ktoré tuná tí ideológovia vyrábali, teda samozrejme aj s mojimi ďalšími filmami. Vtedy ten pozitívny impulz šesťdesiatych rokov v človeku naozaj pretrvával, a človek bez toho, že by sa nejak vyvyšoval, to naozaj nie, ale človek musel cítiť taký obrodzujúci pocit morálnej prevahy nad tými ľuďmi, ktorí kritizovali, že tí starí ľudia sú škaredí. To oni, tí funkcionári, sa vzdali svojich starých otcov, nie ja, a boli tak trošku mimo, a boli trápni a dokonca to občas cítili. Tak si vysvetľujem to, že ma nechali na Kolibe… že tá Koliba predsa len v istom slova zmysle v šesťdesiatych rokoch mala nárok, aby súťažila s Barrandovom, aby tie dobré filmy, ktoré sa aj na Kolibe nakrútili a na ktoré sa aj rýchlo zabudlo, mali možnosť byť porovnané s najlepšími českými filmami toho obdobia, a tí komunistickí funkcionári aj v rámci normalizácie, zrejme na rozdiel od Tomana a od ďalších demagógov v českom vedení kinematografie, oni proste chceli dobré filmy. Takže len takto si to vysvetľujem…

A může také sebevědomě prohlásit:

…v žiadnom prípade ani jeden film z normalizácie nebol pre mňa kompromisom. Radšej som dlho stál a nerobil som filmy…

I pro Hanáka, stejně jako pro ostatní protagonisty nové vlny, je určující pocit svobody. Při pohledu zpět:

V tých šesťdesiatych rokoch o to šlo všetkým mladým tvorivým ľuďom na svete. Byť slobodný, byť pravdivý, proste zobraziť ten svet taký, aký je, a nie taký, aký by ho chceli nejakí dogmatici v Amerike alebo v Sovietskom zväze. Oni sa na seba podobali totiž trošku. V päťdesiatych rokoch síce vznikli, teda sa rozvíjali už beatnici, ale aj v Amerike to nebolo jednoduché a v socialistickom tábore už vôbec nie. Takže tá túžba po tom hovoriť pravdu a nachádzať pravdu aj na malom priestore v istom prostredí a potom sa pokúsiť ju zovšeobecniť, dajme tomu smerom k tej spoločnosti, alebo smerom k tým problémom spoločnosti, to bola taká vzrušujúca úloha, ktorá bola pre mňa takou samozrejmosťou a povinnosťou, a to nám pomáhalo.

A s nadhledem vůči dnešku je Hanák úplně stejný:

Byť vnútorne slobodný aj v tejto dobe dá prácu. Kto sa nevzoprie voči nátlaku médií, voči tej manipulácii, ktorá existuje aj v dnešnom svete, tak vlastne ani nemôže skutočne slobodne a tvorivo žiť a tvoriť. A že to patrí práve k výbave človeka, byť permanentne aj v akejsi opozícii, alebo byť akosi proti prúdu. Ale nielen hovoriť spätne, že ja som bol proti prúdu v minulom režime, ale dokázať to dajme tomu aj dnes, dokázať tú slobodu dnes. A ja veľa tých dôkazov okolo seba vlastne nevidím. Ja napríklad študentom hovorím, že už pätnásť rokov mi tu chýba jeden rozhnevaný mladý muž vo filme.